Rýchly prístup


FarnostSered
  • Vitajte na webe seredského dekanátu
  • Pripojme sa k rozvojovej pomoci
    prijatím koledníkov Dobrej noviny
  • eRko - Hnutie Kresťanských Spoločenstiev Detí
    ...aj v Seredi, pridaj sa k nám :)
  • Spoločenstvo mladých LaVia
  • Gaudete - chrámový spevácky zbor
  • Farské agapé u sestier sv. Cyrila a Metoda

História farnosti Hájske

Predpokladá sa, že v obci Hájske už od čias Veľkej Moravy žili ľudia pobožní - keďže neďaleko leží obec Gorazdov, kde, podľa nepotvrdených správ, žil a pôsobil popredný žiak solúnskych bratov Gorazd. Práve táto informácia môže svedčiť o tom, že práve aj naša obec mohla byť svedkom rozmachu misie týchto dvoch bratov. Do roku 1788 patrila obec pod správu Šoporne. Dokumenty uchované na šopornianskej fare hovoria o počte narodených, zomrelých aj zosobášených. Zámožný rod Tolvayovcov sa snažil dosiahnuť, aby poddaní netrávili toľko času na bohoslužbách v okolitých obciach. Zriadili preto v Hájskom kaplnku. Vysluhovať bohoslužby sem pravdepodobne chodil kňaz z Modranky, kde Tolvayovci taktiež vlastnili majetky.

Obecný kronikár zaznamenal dátum výstavby kostola v roku 1809, ale v zachovanom koncepte tohto záznamu sa spomína rok 1844. Nie je však presne určené, čo záznam zachytáva, resp. jeden dátum môže zachytávať začiatok výstavby, iný zasa koniec či trebárs posvätenie prvého zvona. Postaviť chrám Boží, ako väčšiu investíciu od výstavby modlitebne, vraj iniciovali Tolvayovci. Hodnovernejšia sa však zdá byť informácia, že kostol dala postaviť grófka Barbora Starhembergová a bol zasvätený sv. Barbore, pravdepodobne aj na počesť grófky. Ak by sme tieto informácie považovali za správne, dátum výstavby kostola by mal byť v roku 1841, ako aj uvádza Vlastivedný slovník obcí na Slovensku (1977). Kostol postavili na konci obce, severozápadne od kaštieľa. Stojí na barokových základoch, je to stavba veľmi jednoduchá, čo nasvedčuje tomu, že na výstavbe sa šetrilo. Interiér kostola predstavuje jednoloďový pozdĺžny priestor s rovným uzáverom presbytéria. Presbytérium a loď sú zakryté českou a pruskou klenbou. Do západnej strany je vstavaná veža s ihlanovou strechou. Vonkajšie steny sú podopreté opornými piliermi. Kazateľnica bola klasická, z obdobia 19.storočia.

Za postavenie kostola okolo roku 1840 svedčí aj informácia o osadení organu v roku 1847, ktorý bol dovezený z Nových Zámkov.

NÁZOV OBCE

Prvá hodnoverná zmienka o Hájskom sa nachádza v druhej zoborskej listine pochádzajúcej z roku 1113. Hájske, ako obec hraničiaca s Močenkom, majetkom benediktínskeho opátstva v Nitre na Zobore, sa v listine spomína pod názvom Cupusde. Z ďalších listinne doložených názvov obce uvádzame : v roku 1270 terra Kupusd, 1701 Kepesd, 1752 Köpösd, 1808 Kepežd, v roku 1920 Kepešd, v roku 1927 Kepežd, za I. ČSR, počas Slovenského štátu a po druhej svetovej vojne až do roku 1948 sa obec volala Kepežd. Pri zmene názvov niektorých obcí v roku 1948 dostala obec názov Dverníky. Šlo o napojenie na starý historický názov strážcov hradnej brány. Tento názov zrejme nebol najšťastnejšie zvolený, pretože už o tri roky dostala obec nový názov : Hájske.

Aj v tomto prípade ide o historický základ pomenovania. Územie, na ktorom sa totiž obec nachádza, bolo pôvodne pokryté hájmi, údajne v rámci poľovačiek hodne navštevovaných šľachtickou honoráciou.

KEPEŽDSKÉ HODY

S príchodom jesene prichádzajú aj kedysi široko ďaleko preslávené kepeždské hody, presnejšie povedané kepeždská púť.
Vieme, že púť k Ružencovej Panne Márii bývala prvú októbrovú nedeľu, ale už len tí skorej narodení si pamätajú, že hody na počesť sv. Barbory, patrónky nášho kostola, bývali v decembri. Zrejme to súvisí s počasím, ktoré býva v čase púte, najmä ak sa vydarí babie leto, oveľa priaznivejšie, že sa hody presunuli na októbrový termín a tak splynuli s púťou. Nebolo v Hájskom väčšej a významnejšej udalosti v roku ako bol tento, v podstate zdvojený, sviatok. Tradícia síce pretrváva, no už to nie je ono.

Nič tak nedokázalo vyvolať horúčkovitú aktivitu ako príprava na hody. Možno len vyhlásenie výnimočného stavu by vnieslo do inak pokojných domácností taký zmätok s väčšími či menšími prejavmi hystérie. Nič z toho, čo bolo v poriadku počas celého roka nemohlo zostať v doterajšom stave. Vlna upratovania zasiahla naše príbytky, dvory i humná. Najviac sa však „pedinuvala“ ulica. V záhradách sa „verestuvalo“ len to
najnutnejšie všade inde sa vo veľkom „pulíruvalo“, zametalo, natierali sa ohrady, sokle a čo je dnes už na neuverenie, maľovali sa aj chodníky, ktoré sa pochopiteľne nesmeli do hodov pošľapať. Keďže nie sme obdarení krídlami, šlo to veľmi ťažko. No najviac sa „pedinuvala“ ulica.

Niektorí chlapi sa piatkovým zmätkom (nie večernej pečienke) úspešne vyhýbali, lebo práve vtedy boli nevyhnutne potrební v zamestnaní. V sobotu vrcholilo upratovanie, no to už chlapom nič nehrozilo, lebo nastal vraj najlepší čas na oberanie hrozna. V sobotu večer sa už veselo hodovalo a mládež čakala prvá hodová zábava. Menej sa bavili gazdiné a možno povedať, že ešte len chytali druhý dych. Napriek obrovskému množstvu už urobenej roboty čakalo ich síce sviatočné, no predovšetkým pracovné nedeľné dopoludnie.
V nedeľu sa hodovníci nahodili do vhodného hodového obleku a šlo sa na slávnostnú omšu ku kaplnke. Cesta k nej bola lemovaná žobrákmi, ktorí sa ako smutné výkričníky nešťastia a biedy vynímali v upravenom, sýtom a šťastnom dave. Po omši vypuklo všeobecné prejedanie sa, ktoré s prestávkami tak potrebnými na umytie riadu pokračovalo do večera, aby s nemenšou intenzitou pokračovalo na druhý deň. Po slávnostnom obede sa šlo „na kolotoče“ a obdivovať pestrú ponuku „klamárov“. Gazdiné využívali túto pauzu na to, aby načerpali síl a mohli naďalej poskytovať kvalitný servis hodujúcim. Nedeľné popoludnie bolo rajom pre deti. Miera ich šťastia bola priamo úmerná množstvu peňazí, ktoré mohli „prevoziť“ či minúť na výhodné nákupy absolútnych zbytočnosti, medzi ktorými dominoval neprekonateľný marketingový výmysel zvaný kočka v mechu. Tínedžeri sa pokúšali získať vážnosť v strelnici, najmä ak mohli svojej vyvolenej vystreliť papierovú ružu. A všetci sa tešili na ďalšiu z trojice hodových zábav.
Dnes už hody nie sú to, čo bývali. Stratili podstatnú časť svojho čara, majestátnosť, veľkoleposť i celoobecný charakter. Už tak neupratujeme, ale ani
nehodujeme a mnohokrát nepovažujeme za vhodné ani „nahodiť sa“ do sviatočného. Je to škoda, napriek všetkému zmätku pred hodmi a boleniu hlavy či brucha po nich.


Vladimír Urban

 

dek-hajske-historiadek-hajske-historiadek-hajske-historia3dek-hajske2

PREVZATÉ Z oficiálnych stránok obce Hájske, webu Noci kostolov a obecných noviniek